pocit
Zase cítim pocit zvláštny,
som však pri tom menej vážny.
Už som trošku veselší,
pomáham, cítim sa byť užitočnejší.
Stále tam ten pocit je,
že zabudla, že čo je to na Mareka myslenie.
Neviem, možno sa to zdá,
ale aj tak je tak úžasná.
Aj tak v sebe čosi má,
možno je aj jediná.
Tak by som ju vidieť chcel len,
nie vždy len ako sen.
Aspoň slovko, aspoň správu,
mám na Teba spomienku nie malú.
Keby mi tak to povedala,
moja duša by viac snáď ani nepotrebovala.
Snáď len úsmev, aspoň v duchu krásny,
ale svojim významom dosť nežný.
Ten úsmev mi zase do žíl dá,
že myšlienka návratu nie je nemožná.
Hoc nič nie je nemožné,
pri tomto to vážnom pre mňa veľmi vzácne je.
Myšlienku ja síce stále na ňu mám,
aby keď je živá, keď sa naživo smeje,
vtedy viac ožívam.
Mať tak teraz kamarátku,
žil by som ako pri nejakom sviatku.
Stále by som všetko s ňou obkecal,
ku všetkému dobrému sa zase vracal.
V láske k nej by som aj svoj život strácal,
hoc by ma aj osud plácal.
Ľúbim, ľúbim ženu tajnú,
pre mňa veľmi nezvyčajnú.
Nosí čaro z tohto sveta,
jej krása však z vesmíru vyviera.
Vo vesmíre miesto má,
len vyvolený to miesto pozná.
Nie som pravý ku poznaniu,
iba k tomu môjmu úbohému nariekaniu.
Ta keď ju tak veľmi ľúbim,
veď jej všetko na svete sľúbim.
Čo z toho, že len sľúbim?
No nie?
Ale aj sľúbiť je niekedy ťažké.
No uvážte.
Hoc viem, že ma nemiluje,
niekde malá nádej vždy je.
Ja hoc ju mať nemôžem a to vážne,
musím a chcem o nej písať takéto ľúbostné básne.
Dáva mi to pocit dobrý,
že som srdcom ešte lásky hodný.
Chcem ju stále vychvaľovať,
lebo si to zaslúži.
Veď stále keď som s ňou bol,
skoro som odpadol.
Zaslúži si strašne veľa,
hlavne aby netrpela.
To, že len jej píšem básne,
je ešte málo krásne.
Keď by som náhodou fakt odpadol
a z jej úst by som potreboval dych,
neprebral by ma už vtedy nik.
Bol by som jak duša v srdci,
tlkot srdca mi ešte stále buši.
Tak by som vtedy rád umrieť chcel a plačúci,
ešte viac, pri tom umrieť v jej náruči.
Každí sa hneď naučí,
ako umrieť v jej moci.
Prečo nemám schopnosť dáku?
Mať ju,
prejdem aj cez tú najväčšiu a najhlbšiu mláku.
Cez tu mláku tohto sveta,
kde sa všetko plač sveta zmieta.
Potom schopnosť tak využiť,
že aj keď chorý budem,
neprestanem po nej túžiť.
Po tej duši jej milučkej,
k tomu veľmi krehkej,
človeče, smútiť za ňou nech nik nechce.
Ale keď tak pravá je,
Bože, to ani možné nie je.
Kade idem, kade kráčam,
ale myšlienku na Teba chvála Bohu nestrácam.
Čo je pre mňa fakt dosť dobré,
milostivé, no žiaľ, aj bolestivé.
Bolí, keď Ťa vidieť nesmiem,
aj keď modré z neba pre Teba nesiem.
Ale pri Tebe z toho všetkého aj dospejem.
Dospejem z tej reči nežnej,
že budem, jak sa povie- bez „nej“.
Verím v osud, že tam niekde je,
veď mi dáva znamenie.
Verím v jeho osudovú moc,
ale aj v to, že je tu niekto,
kto vždy príde na pomoc.
Samozrejme je to ona,
tá žena tak tajná.
Nie je to len ona,
čo má osudovú moc,
ale aj Ty človek, veď nie si nik.
Si predsa niekto, nie?
Môžeš zmeniť svoj osud.
Ono síce všetko napísané vo hviezdach je často dosť,
ale aj hviezda je tu len akoby hosť.
Tvoríš svet a históriu,
tak ako ona,
využi tu pravú chvíľu.
Zmeniť osud, zmeniť seba,
popri tom aj niekoho vedľa seba.
Už tu veľmi veľa myslím,
na chvíľku sa nad sebou zamyslím.
pekne
(tatiana, 12. 8. 2014 22:11)